Bol raz jeden starý pastier, ktorý miloval noc a veľmi dobre poznal pohyby hviezd. “Už čoskoro príde veľký kráľ,” povedal raz svojmu vnúčikovi. ”Bude mať korunu zo zlata?” pýtal sa nadšený vnúčik.”Áno.””A strieborný meč?””Áno.””A červený plášť?””Áno.”Chlapček bol spokojný. Sedel na kameni a hral na svojej flaute. Cvičil od rána do večera, deň, čo deň. Chcel byť pripravený, keď príde kráľ. ”Zahral by si aj kráľovi bez koruny, bez meča a bez červeného plášťa?” opýtal sa ho starý pastier.”Nie,” odvetil vnuk. Kráľ bez koruny, bez meča a bez červeného plášťa by ho predsa nemohol odmeniť za jeho hudbu!Starý pastier zosmutnel.Keď sa na oblohe objavila jasná hviezda a pastierom sa zjavili spievajúci anjeli, rozbehol sa chlapec smerom, ktorý ukazovala hviezda. Pod kabátom na hrudi mal ukrytú svoju flautu. Utekal, ako najrýchlejšie vedel, a tak dobehol ku Dieťatku ako prvý. Toto je kráľ, o ktorom všetci hovorili?To musí byť omyl!!!Sklamaný sa otočil chrbtom ku Dieťatku a vykročil do noci. Nevidel otvorené nebo, ani krásu anjelov, ktorí obklopili chudobnú maštaľku. Odrazu však začul plač Dieťaťa.Zapchal si uši a utekal ďalej.Lenže ten plač mu prenikal priamo až do srdca a napokon ho prinútil vrátiť sa k jasličkám. Znovu stál na tom istom mieste.Videl, že Mária a Jozef, ba aj pastieri, všetci boli znepokojení, pretože sa márne snažili upokojiť plačúce Dieťa. Vtedy vytiahol svoju flautu a začal na nej hrať. Dieťatko sa ihneď upokojilo. Pozrelo na chlapca a usmialo sa.Vtedy sa chlapec zaradoval. Cítil, že ten úsmev je väčším bohatstvom ako všetko striebro a zlato sveta.