Jedna smreková šiška vysypala smrekové semiačka a tie sa začali usádzať v pôde. No, keďže ich bolo veľa pokope, hneď sa ukázali prvé problémy.”Posuň sa trochu!””Dávaj pozor, udrel si ma klíčkom do oka!”Napriek tomu, že sa sácali a strkali do seba, každé semienko si našlo svoje miesto.Jedno krásne, veľké semiačko však povedalo:”Ste banda hlupákov. Neostanem tu s vami tlačiť sa! Nechcem mať s vami nič spoločné! Iba samo môžem vyrásť na vysoký, vznešený, impozantný strom!”Pomocou dažďa a vetra sa semiačko vzdialilo od svojich súrodencov. Vyrástol z neho mladý smrek týčiaci sa nad údolím, kde jeho súrodenci tvorili les a poskytovali tieň i chládok pocestným aj lesným zvieratám. Hoci ich problémy, samozrejme, neobchádzali. ”Nehýb tými konármi. Padá na mňa ihličie.””Berieš mi slnko! Posuň sa trochu tam…””Tak, ty mi neprestaneš strapatiť ofinu?”Osamotený smrek sa na nich pozeral posmešne a pyšne. On mal pre seba toľko slnka a priestoru, koľko len chcel.Ale v jednu augustovú noc hviezdy a mesiac zmizli za šíkom hrozivých mračien. Vietor hvízdal, víril a jeho nárazy boli čoraz silnejšie. Nastala zničujúca búrka. Smreky v lese sa zo strachu primkli viac k sebe a navzájom sa podopierali.Keď sa búrka utíšila, stromy boli vyčerpané z dhého boja, ale boli v poriadku. Len z pyšného osamoteného smreka zostal len smutný kýpeť na horskom hrebeni.
*Poučenie*: Boh nestvoril “ja”, Boh stvoril “my”.