V úchvatnom zálive ukrytom v záhybe ostrého útesu žil pelikán s veľkými bielymi krídlami. Tam sa vyliahli jeho krásne mláďatá – dva silné pelikány. Sústavne boli hladné. Pelikán sa pravidelne ponáral, bojoval s vlnami a skalami, aby ulovil ryby a mäkkýše, a tak naplnil večne otvorené zobáky svojich mláďat. Raz v zime nad útesom ustavične zúrila ničivá búrka. Silný vietor ho hodil o skaly a pelikán si zlomil krídlo. Nemohol vzlietnuť, a tak sa uchýlil do hniezda ku mláďatám. Mladé pelikány s naplno roztvorenými zobákmi zúfalo kričali: “My chceme jesť!!”Pelikánovi bolo ľúto, že musia trpieť, a tak si zobákom vytrhol vlastné mäso a dal ho mláďatám. Niekoľko dní ich takto sýtil, pričom obetoval samého seba. Potom zahynul.Mláďatá si medzi sebou ľahostajne povedali: “Aj tak dobre. Už sme toho mali plné zuby – každý deň jesť to isté.”
*Poučenie*: Toto je zázrak, ktorý sa odohráva počas každej svätej omše: “Vezmite a jedzte, toto som ja.” A ľudia hovoria: “To je nuda…”