Aby ľudská bytosť odhalila naozaj svoje hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jej prácu. Ak v tejto práci nieto ani byľky egoiz­mu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek nečaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom. (…)

Vtedy som sa začal zaujímať o tohto muža. Všetko nasvedčovalo tomu, že už prekročil päťdesiatku. Päťdesiat, povedal. Volal sa Elzéard Bouffier. Kedysi mal gazdovstvo na rovinách. Tam sa odvíjal jeho život.
Keď mu umrel jediný syn a po ňom aj žena, utiahol sa do samoty. Postupne v nej našiel zaľú­benie a žil v spoločnosti svojich oviec a svojho psa. Bol presvedčený, že tento kraj umiera pre nedostatok stromov. A tak sa vraj rozhodol, že tomu musí zabrániť, napokon nemá dôležitejšiu prácu. V mladosti som aj ja žil samotárskym živo­tom, a preto som sa vedel priam s rozkošou vžiť do duše samotárov. No napriek tomu som urobil osudnú chybu. Práve mladosť ma opantala, že som si predstavoval život ako činnosť zameranú na vyhľadávanie vlastného šťastia. Povedal som mu, že o tridsať rokov tu bude šumieť desaťtisíc nádherných dubov. Na to mi veľmi jednoducho odpovedal, že za tridsať rokov, ak mu Boh dožičí dlhý život, vysadí toľko ďalších dubov, že týchto desaťtisíc bude iba kvapkou v mori. Mimochodom, už vtedy myslel na to, že bude sadiť aj buky, a v blízkosti kamenného hradu si zriadil stromovú škôlku z bukvíc. Prekrásne sadenice si chránil pred ovcami mriežkovým drôteným plotom. Myslel aj na brezy, lebo zopár metrov pod zemou, ako ubezpečoval, natrafil na vodu.
Na druhý deň ráno sme sa rozlúčili.
Vojna 1914. V piatich vojnových rokoch som videl umierať mnoho ľudí a vedel som si ľahko predstaviť, že aj Elzéard Bouffier zomrel, tým skôr, keď dvadsaťročný mládenec považuje päťdesiatročného chlapa za starca, ktorého čaká už iba smrť. On však neumrel. Naopak, bol ešte veľ­mi svieži. Mal už iba štyri ovce, ale aspoň sto úľov. Oviec sa zbavil, keď zistil, ako mu nivočia mladé sadenice. A preto, ako mi povedal – a ja som mu veril –, o vojnu sa vonkoncom nestaral a ďalej si neohrozene sadil svoje stromy.
Duby, ktoré zasadil v roku 1910, mali už desať rokov a boli vyššie ako ja a on dovedna. Bol na ne impozantný pohľad! Doslova mi vyrazili dych. A keďže pastier nerozprával, strávili sme mlčky celý deň prechádzkami v lese, ktorý mal už tri súbežné pásy a na najširšom úseku meral jedenásť kilometrov. Keď som si uvedomil, že toto obrovské dielo vyšlo z rúk a umu jediného človeka, bez akýchkoľvek technických vymožeností, zakúšal som veľký pocit z poznania, že človek sa môže prejavovať práve tak stvoriteľsky ako Boh, a to aj v iných oblastiach, nielen v ničení. Vo svojom stvoriteľskom diele pokračoval a potvrdzovali to buky, ktoré mi siahali po plecia a rozprestierali sa do diaľky, kam len oko dovidelo.
Duby rástli popri sebe nahusto, šťastne prežili mladé roky, keď boli vydané napospas hlodavcom. Keby Božia prozreteľnosť chcela nebodaj zničiť toto stvoriteľské dielo, musela by sa uchýliť k povíchriciam a požiarom. Ukázal mi nádherné päťročné brezové lesíky založené roku 1915, v čase, keď som bojoval pri Verdune. A vysadil ich presne na tie miesta, kde našiel vlahu hneď pod povrchom.
Briezky boli nežné ako mladuchy vyzbrojené do života.
Pravdaže, toto stvoriteľské dielo vzbudzovalo vo mne dojem, akoby tu prebiehala reťazová reakcia práce. On si však nad tým hlavu nelámal. Vytrvalo, ale jednoducho pokračoval vo svojom diele.
Ale keď sme zišli do dediny, v starých od nepamäti vyschnutých jarkoch som začul žblnkot vody. To bol najúžasnejší výsledok úsilia, ktorý sa naskytol mojim očiam. Tieto vyschnuté riečiská bývali v pradávnych časoch plné vody. Niektoré z tých bezútešných dedín, o ktorých som hovoril na začiatku tohto príbehu, vznikli v blízkosti starých galsko-románskych sídlisk, po ktorých sa zachovali stopy a archeológovia v nich pri vykopávkach našli udice na miestach, kde ľudia v dvadsiatom storočí museli postaviť cisterny, aby mali aspoň za hlt vody.
Semená rozsieval aj vietor. Len čo tu začala znova prúdiť voda, zjavili sa ivy, vŕby, lúky, záhrady, kvety a znova sem vtrhol život.
Lenže tá úžasná premena prebiehala tak pomaly, že nikoho neprekvapila, pretože sa stala zvykom. Poľovníci, ktorí za zajacmi a diviakmi vystupovali až do pustatiny, si určite všimli, ako stromy postupne mohutneli, ale pokladali to za rozmar prírody. Preto sa ľudia nedotkli diela tohto človeka. Keby boli tušili, že je za tým človek, určite by mu boli robili protivenstvá.
Takto bol nedotknuteľný. Veď kto si mohol v dedinách alebo na úradoch predstaviť takú obrovskú húževnatosť, takú ušľachtilú nádheru? (…)
Toto dielo sa ocitlo vo veľkom nebezpečenstve iba v roku 1939. Nákladné autá vtedy prešli na drevný plyn, a preto sa začal pociťovať všeobecný nedostatok dreva. Vtedy sa začali stínať duby z roku 1910, ale rúbaniská boli také vzdialené od schodných ciest, že finančne sa tieto podniky nerentovali. Preto s tým podnikatelia prestali. Pastier však nič nevidel, nič nevedel. Bol tridsať kilometrov v zázemí a pokojne pokračoval vo svojej práci. O vojne 1939 nevedel práve tak nič ako o vojne 1914. (…)
Bolo treba iba osem rokov, a krajina žiarila zdravím a pohodou. Tam, kde som roku 1913 našiel iba zrúcaniny, dvíhali sa teraz čisté a dobre omietnuté sedliacke gazdovstvá, v ktorých sa odvíjal šťastný a útulný život. Vyschnuté pramene napájané znova vodou z dažďov a snehov, ktoré lesy zachytávajú, začali znova vydávať svoju vlahu. Voda si opäť našla svoje staré korytá. Vedľa každej sedliackej usadlosti rástli javory, studničky v úžľabinách zaplavovali svieži mätový pokrovec. Tak postupne vznikali dedinky. Z rovín, kde sa pôda driapala čoraz vyššie do ceny, prišli obyvatelia a priniesli sem mladosť, život a zmysel pre dobrodružstvo práce. Na uliciach vidno dobre živených mužov a ženy, chlapcov a dievčatá, ktorí sa vedia smiať a radovať z dedinských zábav. Ak porátame starých usadlíkov, ktorí sa zmenili na nepoznanie, a nových prisťahovalcov, tak vyše desaťtisíc ľudí vďačí za svoje šťastie Elzéardovi Bouffierovi.
Keď si uvedomím, že jediný človek vedel svojou jednoduchou fyzickou silou a pevnou vôľou premeniť púšť na zasľúbenú zem, napĺňa ma úžasný pocit, že ľudský údel – naprotiveň všetkému – je hoden obdivu. Ale keď si uvedomím, koľko vytrvalosti, duševnej veľkosti a húževnatej šľachetnosti bolo treba na dosiahnutie tohto výsledku, cítim nesmiernu úctu k tomuto starému neučenému sedliakovi, ktorý doviedol svoje stvoriteľské dielo naozaj do konca.
Elzéard Bouffier zomrel pokojne roku 1947 v nemocnici v Bannon.

Z KNIHY JEANA GIONA MUŽ, KTORÝ SADIL STROMY
BRATISLAVA: ARTFORUM, 2010. DRUHÉ VYDANIE
PRELOŽIL: BLAHOSLAV HEČKO, ILUSTRÁCIA: DÁVID URSINY